Zrejme je to naozaj tak. Forma podania vie byť niekedy dôležitejšia ako jeho obsah. Alebo ešte lepšie: Obsah je najpôsobivejší práve v súčinnosti s formou (zápalom, úprimnosťou a presvedčivosťou).

Najväčším vzorom súčasných PRIMORDIAL je hlboko veriaci kresťan. Sami Prapôvodní naopak spievajú o ľudskej smrteľnosti a ťažkom živote bez Boha. Svoju spoveď ale podávajú natoľko hodnoverne, že ňou oslovujú aj toho zbožného Američana, ktorý pri nich nadobro zmenil spôsob vnímania hudby.

Ešte aj bežný poslucháč cíti, že ak mu aj PRIMORDIAL nehovoria priamo z duše, rozumie vyznaniam obsiahnutým v textoch a má pre ne pochopenie – Íri totiž radi (a na metal nezvyčajne trefne) nastoľujú existenciálne a hodnotové otázky, na ktoré sa len ťažko hľadajú odpovede („Dajte mi dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť. Alebo zomrieť.“). Rovnako presne ťali do živého napríklad aj THE NATIONAL na svojom minuloročnom albume.

Práve otvorenosť a hráčska poctivosť ako keby prepašovala írsky kvintet aj do priazne metalovej kritickej obce. Hneď dva z jeho albumov pravidelne figurovali na popredných priečkach rebríčkov toho najlepšieho z minulej dekády, a to ich zásadnosť a dôležitosť pre vývoj metalového žánru nebola a dodnes nie je ani len diskutabilná.

Počet fanúšikovských ohlasov už ale trochu zaostáva. Aj keď prechod k vychytenému Metal Blade môže značiť opak, PRIMORDIAL stále nestoja v centre pozornosti a na turné vyrážajú buď s „nevýznamnými“ menami, alebo ako lacný sprievod nevybláznených folkmetalových spolkov, s ktorými už na prvý pohľad nemajú spoločnú ani hudbu, ani publikum.

Frontman Alan Averill neskrýva svoje rozhorčenie: okrem viery, politiky a kultúrno-spoločenského diania sa v komentároch či rozhovoroch často a podrobne venuje aj takýmto úskaliam v živote kapely. PRIMORDIAL ale tvrdohlavo pokračujú ďalej, bez ohľadu na prekážky.

Nadviazať na štyri roky starý „To The Nameless Dead“ nemohlo byť jednoduché. Nie kvôli prekonávaniu vlastných hráčskych schopností alebo hudobnému napredovaniu. Už vopred bolo predsa jasné, že sa Íri pre svoju záľubu v histórii a nenásilnú nostalgiu nikam zásadné neposunú.

Otázky skôr vyvolával spôsob, akým chceli v takom prípade zabrániť sebavykrádaniu a interpretovať textovú stránku, keďže bez nej by bol oduševnený prejav kapely v podstate prázdny. Po neustále omieľaných motívoch už naozaj hrozilo, že posolstvo PRIMORDIAL zovšednie rovnako ako náreky nad stratou dievčaťa Jonasa Renkseho z KATATONIE. Našťastie, nestalo sa tak, aspoň nie na väčšine nahrávky.

Už od prvých tónov sa zdá, že PRIMORDIAL zrejme definítivne pochopili, v čom tkvie ich najsilnejšia stránka. Z albumu na album sa zlepšujúci Alan Averill dostáva na „Redemption At The Puritan´s Hand“ ešte viac priestoru. Mierne na to však doplácajú gitarové linky, čo počuť hlavne pri priamom porovnaní s predchodcom. Novinka už nie je tak zvukovo plná. A, úprimne, je to trochu škoda.

Na druhej strane, novou devízou Averillocov sú tým pádom vzdušné, doomovo ladené balady ako „Bloodied Yet Unbowed“ či „The Mouth Of Judas“. Pre svoju naliehavosť patria obe medzi doterajšie tvorivé vrcholy Írov. Spolu s hrsťou ďalších vydarených skladieb navyše pomáhajú poslucháčovi prehliadnuť tie momenty, ktoré nefungujú úplne stopercentne – metalovejšie kusy ako keby chceli urýchliť spád diela, no oberajú ho tým na súdržnosti. A práve súdržnosť je tým, čo potrebuje album síce ľahko, no predsa len prekračujúci vkusnú stopáž.

S chybami krásy alebo nie, PRIMORDIAL sú aj na „ďalšom“ albume osobitým úkazom. Po prvé, vyváženým pomerom black, doom, folk i tradičných metalových prvkov dokážu po čase nadchnúť aj tých, ktorým niektorá z uvedených škatuliek obvykle nevonia. Po druhé, v dobe, kedy je pomyseľným olympom technická i zvuková dokonalosť, nahrávajú analógovo a na vydarenú definitívnu verziu im stačí prvý či druhý pokus. A po tretie, so svojou melanchóliou sú silnou protiváhou folkmetalovým kolovrátkom, s ktorými sú pre tradičný nádych často hádzaní do jedného vreca.

O tom, či má novinka na podobne vysoké hodnotenie ako „To The Nameless Dead“, zatiaľ nie som skalopevne presvedčený. Už v minulosti sa ale ukázalo, že PRIMORDIAL časom skôr zrejú, než by strácali na intenzite. A pre tie okamihy, počas ktorých ich rád považujem za jednu z mojich najmilších kapiel, dúfam, že som ich ešte o nejaký ten bod ukrátil.